Dnes som sa od rána cítila hrozne. Nevedela som sa vykopať z postele, nechcelo sa mi vôbec nič. Môj pôvodný plán bol, nahrám jednu zvukovú nahrávku výkladu a potom budem niečo robiť okolo chalúpky.
A ja nič, stále som sa len motala, sedela som síce pri počítači, všeličo aj robila, ale nahrať výklad, nie a nie. Nechcelo sa mi vôbec rozprávať. Mala som pocit, že tlačím ten záväzok, že dnes má byť nahrávka hotová, ako hovnivál tú svoju guličku do kopca.
Tak som si povedala, že som predsa Human design analytik, tak to nebudem siliť. Idem skúmať moju sakrálnu reakciu . Úplne sa tomu pocitu, že sa mi teraz nechce pracovať, vedome odovzdám.Skúsim sa ísť prejsť, možno ma to dobije.
Hora je moje prostredie podľa Human designu. Tak som teda išla, vliekla som sa z nohy na nohu a po chvíľke som to vzdala. Uznala som, že prechádzka nie je to, čo ma dnes naštartuje .
Ako som vychádzala z nášho údolíčka, z auta vystupovala susedka, moja spriaznená duša. Začali sme sa rozprávať, sadli na lavičku a trkotali možno pol hodinku, možno aj viac, čas rýchlo letí, keď sa ženy rozprávajú . Dobre mi to padlo. Zrazu sa mi rozprávať chcelo.
Spokojnučká som došla domov, sadla za počítať a bez problémov a s ľahkosťou nahrala výklad.
Tak som sa sama pobavila na dnešnom mojom experimente a zase raz presvedčila, že ozaj to najlepšie, čo môžeme urobiť, je pustiť kontrolu a nasledovať svoju stratégiu a autoritu.
S láskou k Human designu ,
Daniela